1
×
Logo Úsmev pre druhých
Prihlásiť sa Registrovať
Logo Úsmev pre druhých
Podporte nás a darujte úsmev druhým

Váš finančný dar nám pomôže stabilizovať a rozšíriť našu pomoc pre ľudí so zdravotným znevýhodnením. Ďakujeme :)

300€ 100€ 50€ 20€
Vlastná suma - jednorazový dar
Meno, priezvisko a email
Spôsob platby

Zvýraznené políčka sú povinné.
Darujte jednorazovo
Podporte nás a darujte úsmev druhým

Váš pravidelný finančný dar nám pomôže stabilizovať a rozšíriť našu pomoc pre ľudí so zdravotným znevýhodnením. Ďakujeme :)

100€ 55€ 15€ 5€
Vlastná suma - pravidelný dar
Meno, priezvisko a email
Spôsob platby

Zvýraznené políčka sú povinné.
Darujte pravidelne

Sami sebou

späť

29.07.2022

Ivan Volf: Pamätám si blbé poznámky od ľudí „Bože, ako sa to jeho dievča obetovalo...“


Dnes pracuje ako motivátor pre Slovenský paralympijský výbor, prerába si domček na juhu Slovenska a onedlho si bude užívať bábätko. Po nehode počas paraglidingu skončil na invalidnom vozíku, no berie to pozitívne, pretože zistil, že okolo seba má ľudí, na ktorých sa vie kedykoľvek spoľahnúť.

Čo je náplňou práce motivátora?

I: Na Slovensku je nás takmer 50 pod Slovenským paralympijským rozhovorom v projekte Sme si rovní, je to o tom, že pomáhame so psychohygienou pre ľudí so zdravotným znevýhodnením. Oblasť práce je veľmi rôznorodá, motivujeme ľudí v najrôznejších škálach akú si viete predstaviť.

Od roku 2017 si na invalidnom vozíku. Ako si sa dostal do sveta medzi ľudí na vozíku?

I: Na vozíku som skončil po úraze počas paraglidingu. Jednoducho povedané – lietal som vtedy, keď som nemal lietať, neodhadol som situáciu a pri pristáti som schytil zlý vietor. Počas nehody bola pri mne vtedajšia priateľka, dnešná manželka, ktorá zavolala pomoc, a potom ma previezli do nemocnice v Banskej Bystrici. Neskôr som skončil v Kováčovej, kde som bol ďalšie dva mesiace.

Aká bola tvoja cesta vyrovnávania sa s touto situáciou?

I: Ako aj u iných, aj mne trvalo nejakú chvíľu, kým som sa vyrovnal s touto situáciou. Potom som si povedal, že život sa nekončí a potrebujem ísť ďalej. Žiadny „hendikep“ sa však nedá kategorizovať, mohol som dopadnúť lepšie, ale aj horšie. Nehovorím, že som sa zo začiatku ľudí stránil, ale neznášal som tieto pohľady. Pamätám si blbé poznámky od ľudí: Bože, ako sa to jeho dievča obetovalo... Chápem, že ľudia majú v sebe, že treba súcitiť, keď vidia znevýhodnených, no my potrebujeme, aby sa správali normálne.

Napríklad?

I: Keď sme vybavovali veci na úrade v mojom mene, tak úradníčky nekomunikovali so mnou, ale s mojou partnerkou. Veľakrát som sa musel sám ozvať, že hej, riešime svoju situáciu a som svojprávny a viem o čo tu ide. Ono situácia sa zlepšuje, no častokrát cítim pohľady ľudí aj spoza chrbta.

Viem, že rád športuješ i cestuješ. Je problém cestovať s vozíkom?

I: Samozrejme, prvá vec, ktorú musím vždy riešiť je dostupnosť. Nikde to nemáš stopercentne bezbariérové. Stalo sa nám, že sme šli s manželkou do Egypta, a áno, hotel bol bezbariérový, na izbu sa dalo dostať a po hoteli pohybovať, no keď sme šli do mesta, mal som s tým riadny problém....

Vypočujte si podcast Sami sebou a dozviete sa viac o živote a skúsenostiach Ivana Volfa.

partneri

  • Genetické syndrómy
  • Trnavský samosprávny kraj
  • TrustPay
  • VGD-Slovakia
  • Sokratov inštitút
  • iFocus
  • Kam na menu
  • EU-fond-logo
  • OP LZ